Až sa raz vrátim späť.

Autor: Marianna Šupolova | 11.6.2011 o 19:50 | (upravené 11.6.2011 o 20:06) Karma článku: 5,23 | Prečítané:  1227x

Sedela sama uprostred izby. Necítila bolesť, smútok, samotu a dokonca ani vinu. Všetko z toho tu už totiž bolo a ona nemohla dopustiť, aby sa to vrátilo. Tak len čakala, s úplne otupenými pocitmi, neschopnými zmyslami a so všetkou slabosťou, ktorá prenikla jej telo. Hľadela vôkol seba a rozmýšľala nad tým, či tá krátka a hlúpa radosť, stála za ten strach, ktorý v tejto chvíli čakal a číhal na ňu zo všetkých rohov tej obrovskej miestnosti.

Sviečka dávno zhasla, slnko zapadlo, dokonca aj hviezdy sa rozhodli jej zastrieť cestu. Tma ju úplne oblapila. „Ááá, moja priateľka," pomyslela si. Práve tma bola jej najčastejšou a najmilšou spoločníčkou, najdôvernejšou kamarátkou a najspoľahlivejšou ochrannou... pred svetom. Zvykla si prechádzať sa nočnými ulicami mesta a vedela, že jej nič nemôže stať, pretože je silnejšia než čokoľvek, čo ju môže stretnúť.

Sediac v izbe, bojujúc sama so sebou, so strachom, dravejším než si dokázala predstaviť a tmou, ktorej inak prívetivá tvár sa zmenila na pohľad nepriateľa pripraveného zaútočiť, to pomaly začala chápať.  Už dlho necítila tú vôňu, tú ľahkosť, tú voľnosť a ani žiadnu slobodu. Bola obyčajnou skalou pripútanou k väzeniu v ktorom sa ocitla. Bola takmer mŕtva! „Ale ja to takto nechcem!"

Okno sa otvorilo dokorán. Zhlboka sa nadýchla a pocítila tlkot svojho srdca. Pomaly vstala. Bola síce ešte zranená, no bolesť, ktorú by mala cítiť z rán bola čarovne preč. Podišla k dverám a stisla kľučku. Vyšla von. Najprv netušila čo ju čaká, Myslela si, že nič viac, ako to,  čo sa práve stalo, si ani nezaslúži. Veď sa dostala von z tej prekliatej izby! Čo môže byť viac? Bola zachránená! Začala tancovať a behať bosá po tráve. Vtom spoza mraku vystúpilo na oblohu slnko. Jej pokožku zaplavilo teplo. Obrátila svoju tvár a videla úsmev - úsmev neba.

 

„Až sa raz vrátim spať, bude to presne také," pomyslela si a slzy, ktoré najprv len po kvapkách stekali na zem v izbe sa teraz pustili nezastaviteľným prúdom. Zrazu pocítila známy dotyk. Objal ju a pevne ju držal. Zdvihla hlavu. To, čo videla, bolo viac než dokázala snívať. Bola späť v tráve pred domom, ale všade naokolo bolo veľa šťastných ľudí, rozradostených detí, rozkvitnutých kvetín a čarovných okamihov. A to všetko čakalo iba na ňu. Pozrela sa vedľa seba a on tam stál so šibalským úsmevom na tvári a povedal: „Ale ty si sa už predsa vrátila! Vitaj doma, láska. Nikdy som nebol šťastnejší," a pobozkal ju na čelo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?